Z DOLNÉHO KONCA. Dolný koniec na Dolnom konci.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh siedmy.

„Aňa, Vy ste vyrastali na samom Dolnom konci, pamätáte si, ako to tam kedysi vyzeralo?“ Takúto otázku mi položila koncom marca tohto roku Inka Vanerková na záver nášho úradného telefonického rozhovoru. Pokúsila som sa jej uvedené ústne vykresliť. Či úspešne, neviem, ale uvedomila som si, že po roku 1964 z Dolného konca za dvadsať rokov zmizla pažiť, lúky, vinohrady, vystavala sa sídlisková zástavba a jeho pôvodný stav je teraz možné vidieť len na dobových obrázkoch.

V časoch dávno minulých Dolným koncom sa nazývala v Rači terajšia celá ulica Pri vinohradoch od námestia Andreja Hlinku, až po cestu (výpadovku) na Jur. Od námestia po odbočku na Cestičku (na Podbrezovskú) bol v medzivojnovom období povrch vozovky upravený asfaltom.

Úplný Dolný koniec bol, aj doteraz je, ulica Pri vinohradoch smerom dolu vľavo od odbočky na Podbrezovskú, vpravo od Zdravotného strediska na Tbiliskej, až po spomínanú výpadovku. Do roku 1964 to bola len cesta s neupraveným povrchom a po jej ľavej strane s otvoreným tečúcim potokom. V suchom období bola plná prachu a po dažďoch samá kaluž vody a blata. Výmole a kaluže v päťdesiatych rokoch zasypávali čadičovou drvinou. Na ostrosť týchto kameňov si spomenie určite ešte aj dnes každý, ktorému sa podarilo na nej spadnúť. Ak to bol pád z bicykla, tak jazvy ostali na tele doživotne. Poslednými domami tejto ulice bol asi do roku 1970 na ľavej strane dom Anny a Michala Ščibráňa a na pravej strane do roku 1959 Pastírňa (Pastierňa).

So súhlasom Vojtecha Polakoviča, maliara Rače, prikladám jeho obraz s názvom Pohľad cez Pastierňu na Pažic. Verne na ňom zobrazil situáciu domov. Pastírňa je posledný dom na pravej strane, v súčasnosti je to číslo 330. Dom pred ňou je dom gazdu Jozefa z príbehu „Z dvora mizlo drevo...“. Čo na obrázku nevidíme je kolmo doprava sa zatáčajúca cesta. Do roku 1959 od tejto zatáčky až po výpadovku neboli žiadne domy.

Na druhej strane ulice pred Pastírňou je na obraze plocha studne s podperou pre vahadlo. Pôvodná obruba studne bola drevená, cez podperu bola prevesená dlhá tyč – vahadlo, na konci ktorého bolo na reťazi zavesené okované vedro na naberanie vody. V období medzi prvou a druhou svetovou vojnou bola urobená betónová obruba studne, bez horného krytu, tiež bol urobený betónový válov na napájanie dobytka. Detailne to vidno na fotke z roku 1943.

Na Vojovom obraze je tiež verný pohľad na Pažic (pažiť) a na nízky drevený plot na jeho ľavej strane. Bol to plot domu manželov Ageneši a Lajoša Polakovičových. Posledným domom na tejto strane Dolného konca bol dom manželov Anny a Michala Ščibráňovcov. Obidva domy sú na priloženej fotomontáži z roku 1955. Pri drevenom Lajošovom plote je slabo vidieť spomínanú studňu, dokonca aj vahadlo. Medzi týmito dvomi poslednými domami je plocha a briežok so slivkami, nazývali sme ho Pod trnkami. Nad briežkom do šírky sú dva vinohrady až po posledný dom Ščibráňovcov, napravo od tohto domu sú už len vinohrady Grefty. Terajší objekt Domu sociálnych služieb začína už na parcele posledného domu a Grefty sú tiež zastavané.

Pastírňa slúžila na ubytovanie obecného pastíra a ustajnenie dobytka. Poslednými obyvateľmi starej Pastírni nebol pastír, ale začiatkom päťdesiatych rokov do roku 1958 v nej bývala rodina Mravcová. Nie je mi známe, či ju mali od obce prenajatú, ale rodina to bola mnohodetná. V povojnových časoch sa žilo skromne, ale u tejto rodiny možno povedať, že biedne. Detí bolo minimálne sedem a mnohokrát hladovali. Chlieb s masťou alebo maslom mali málokedy, často to bol len suchý chlieb posypaný kryštálovým cukrom. Otec Mravec, keď išiel domov, vždy už dolu na výpadovke silno hvízdal a medzi tým na plné hrdlo kričal: Ani Ň! … potom hvizd a opäť výkrik: Ani Ň! ... Týmto oznamoval rodine a celému Dolnému koncu, že nikto nemôže mať žiadne pripomienky a požiadavky.

Obraz Pohľad cez Pastierňu na Pažic od Vojtecha Polakoviča

Studňa pred Pastírňou, rok 1944

Fotomontáž posledných domov Dolného konca, úplne vľavo časť Pastírne, rok 1955.
Záber je urobený od terajšieho vstupu na Karpatské námestie,
približne z miesta, kde je postavený Kríž.

Tri najmladšie deti rodiny Maravcovej, poslední obyvatelia Pastírne, rok 1956

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
máj 2021

Poznámky autorky:
(1) Ako vyzerala celková zástavba tejto časti Rače koncom roka 1963 som opísala v prvej časti príbehu Z DOLNÉHO KONCA. Epidémia brušného týfusu.

(2) Medzi spomínanými Vojtechom Polakovičom, Lajošom Polakovičom a autorkou nie je žiadna rodinná väzba. Ide o menovcov.