Z DOLNÉHO KONCA. Z dvora mizlo drevo. Záhadu vyriešil pušný prach.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh šiesty.

Pre najstaršie ulice Alstrovu a Pri vinohradoch v Rači, čiže pre Horný a Dolný koniec, je doteraz charakteristické usporiadanie domov v spoločných dvoroch, v ktorých žije viac rodín. Takéto spolunažívanie si aj v minulosti vyžadovalo ohľaduplnosť a veľkú dávku dobrého vzájomného správania sa.

Minimálne do šesťdesiatych rokov minulého storočia každá rodina v spoločnom dvore mala vymedzenú časť na svoj vstup do domu, na hospodárske budovy (kôlne, maštale, krmníky, drevený záchod), na sušenie bielizne. Tiež priestor na hnojisko a na skládku dreva, ktoré sa po dovezení z lesa a pred uložením do kôlne muselo na dvore vysušiť. Uvedené účelové rozdelenie majitelia jednotlivých domov v spoločnom dvore vzájomne akceptovali a podľa nepísaného zákona udržiavali každý na svojom poriadok.

Nie vždy išlo všetko hladko. Mnohokrát dochádzalo k sporom, hádkam a rozdielnym predstavám, ako zjednať nápravu. Záviselo to od charakteru obyvateľov dvora.

Po prvej svetovej vojne si v jednom spoločnom dvore na Dolnom konci kúpil dom mladý gazda Jozef. V druhom dome dvora už dlhé roky žil so svojou rodinou gazda Ján. Vekový rozdiel medzi nimi bol minimálne 25 rokov. Obidve rodiny vo dvore začali celkom dobre nažívať. Starší Ján počas celého leta každú voľnú chvíľu, ktorú mal popri robote vo vinohradoch, venoval príprave zásob dreva na zimu a jeho dovozu z lesa do dvora. Začiatkom jesene ho už mal za peknú siahu.

Časom mladší sused Jozef beťár začal z Jánovej kopy dreva potajomky prekladať polená do svojej kôlne. Veď prečo nie. Čo oči nevidia, to srdce nebolí. A tiež skúšal, čo si voči staršiemu Jánovi môže dovoliť.

Ján si úbytok dreva zavčasu všimol, nikoho však pri krádeži neprichytil, tak nikoho nemohol obviniť. Zlodejom mohol byť ktorýkoľvek sused aj z vedľajších dvorov. Premyslel si, ako dať zlodejovi príučku bez krivého osočovania, kriku a hádok. Najprv zakázal členom rodiny hovoriť s kýmkoľvek o tom, že im mizne z dvora drevo. A požiadal svoju dcéru, ktorá robila vo fabrike Dynamit Nobel pri výrobe pušného prachu, aby trochu toho “prášku“ priniesla domov.

Potom už len do niekoľkých pekných polien navŕtal diery, napchal do nich pušný prach a čakal. Bol zvedavý, čo sa bude diať a v ktorej to bude domácnosti na okolí. Dlho čakať nemusel. O dva dni ráno mladý gazda Jozef s manželkou Lízou vynášali z domu rozbitú pec. Gazda Jozef nepovedal nikomu, čo sa stalo. A gazda Ján sa nepýtal. Každý vedel svoje.

V spoločnom dvore zavládol poriadok až do konca života obidvoch gazdov.

Ján zomrel v roku 1946, Jozef okolo roku 1970.

Rok 1930. Račištorf, Dolný koniec. Ernestína (Jánova dcéra) na spoločnom dvore z príbehu.
V perinke jej dcéra a Jánova vnučka Mária.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
máj 2021

Poznámka autorky:
Príbeh sa skutočne stal. Gazda Ján bol môj pradedo.