Z DOLNÉHO KONCA. Viem, prečo mám jamky v lícach.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh štrnásty.

Vtipkovanie dospelých proti/voči deťom vyvolávalo úsmev na tvárach, no mnohokrát sa stalo, že sa bavil len dospelý. Dieťa bolo zaskočené, cítilo sa nepríjemne, v niektorých prípadoch zlý pocit prerástol až do dlhotrvajúcej traumy. Každý z nás určite takýmto niečím prešiel. Ja si dodnes pamätám takéto zážitky.

Zážitok so školníkom-údržbárom

Zdedila som po mame uloženie svalov na tvári tak, že pri úsmeve sa mi ešte aj dnes robia výrazné jamky v lícach.

V decembri roku 1955 som chodila do prvej triedy Základnej školy na Detvianskej v Rači. Dnes je to Základná škola Jána De la Salle. Cez veľkú prestávku sme sa všetci, pre silnú zimu vonku, prechádzali v interiéri školy. Okrem dozorujúcich učiteľov a žiakov bol na chodbe ešte školník-údržbár, opravujúci kľučku na dverách. V jednom okamihu zdvihol oči od roboty, pozrel na mňa a zvýšeným hlasom, aby ho všetci počuli, sa spýtal:

„Dievčatko, vieš ty, prečo máš jamky v lícach?“ Nevedela som, tak som bola ticho.
„Máš ich preto, lebo si sa pri krste posrala,“ zahlásil a nemiestne sa začal smiať.

Ja, šesťročná, drobného vzrastu, zahanbená pred všetkými, dlho som sa tým trápila.
Čo som to len urobila?!

Až časom som si uvedomila, že keď ma krstili, bola som bábätko v perinke.
A bábätká majú dovolené urobiť čokoľvek.
Aj pri krste.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
október 2021

Rok 1952.