Z DOLNÉHO KONCA. Moja spomienka na haváriu IL-18 na Sakrakopci.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh pätnásty.

V živote zažívame rôzne situácie – príjemné, radostné, smutné a niekedy sme svedkami veľkých tragických udalostí. Po rokoch spomíname viac na tie príjemnejšie životné chvíle. Smutné a ťažké ako keby sa nám vymazali. No nie je to tak. Máme ich uložené kdesi hlboko v pamäti. A potom, niekedy až po mnohých rokoch, stačí malý impulz a prežitá udalosť sa jasne vynorí.

To sa mi stalo práve teraz pri prehľade udalostí, ktoré majú v novembri výročie. Prečítala som si:

55. VÝROČIE

24.11.1966 sa na Sakrakopci nad Račou zrútilo
dopravné lietadlo IL-18B bulharskej spoločnosti Tabso.

Pri havárii zahynulo všetkých 74 cestujúcich
a 8 členov posádky.

V tom momente som sa ocitla o 55 rokov späť, v našom rodinnom dome na Dolnom konci ulice Pri vinohradoch 332. Oproti nás na druhej strane ulice kúsok vyššie stál len dom a budovy Štátnych lesov. Žiadna iná zástavba. Bola tam len rozsiahla pažiť a lúka Komisárka.

24. november 1966 bol sivý, pochmúrny a studený deň. Aj keď dolu v obci ešte nebol sneh, v horách vo vyšších polohách už bola tenká mokrá biela pokrývka. V ten deň pár minút pred pol piatou v podvečer mama s babkou v kuchyni chystali večeru. Mala som sedemnásť, bola som práve v izbe s výhľadom na pažiť a keď som sa vyklonila z okna, pásmo Karpát farebne splývalo so zatiahnutou oblohou. Dvaja mladší bratia – trinásťročný Eduard a desaťročný Evuš – využívali posledné chvíle dňa vonku na potulkách s kamarátmi. Otec stál na chodníku pred domom s najmladším dvojročným Marošom.

Zrazu som začula veľký hluk motorov a pocítila otrasy domu. „Niečo sa deje,“ kričal otec z ulice. Vybehli sme von. Obloha už tmavla. Priamo pred našimi očami veľmi nízko nad pažiťou ako obrovský čierny drak letelo od Vajnor dopravné lietadlo. Ťahalo za sebou stuhu dymu. Naplno bežiace motory vydávali ohlušujúci zvuk. Lietadlo nenaberalo výšku. V plnej rýchlosti mierilo rovno na Karpaty.

Pre hukot sme si nepočuli vlastné slová. Hrôzostrašnú situáciu znásobovala hustnúca tma. Hluk sa zosilňoval. To už lietadlo lámalo koruny stromov na úbočí Sakrakopca, Nasledoval silný výbuch. Objavil sa obrovský kúdol dymu. A potom nastalo hlboké ticho. Všetko sa to zomlelo v priebehu minúty. Pre nás svedkov to bolo nekonečno. Boli sme ako omráčení.

O chvíľu sme počuli sirény sanitiek a áut s posádkami záchranárov. Z domu Štátnych lesov vybehol pätnásťročný Jožko Budinský. Situáciu sledoval z otvoreného okna. Zakričal nám, že telefonoval na letisko a udal im približné miesto pádu lietadla. On, partia dolnokončanských chlapcov, vrátane môjho trinásťročného brata, a ďalší obyvatelia, ktorí pád postrehli – rozbehli sa každý z miesta, kde sa práve nachádzal – naprieč lesom hľadať padnuté lietadlo.

V roku 1966 cesty v Karpatoch neboli vybudované ako dnes. Každým údolím síce viedla cesta z nížiny na hrebeň, ale to boli cesty neupravované, obyčajné pre konský povoz. Údolia priečne spájali len úzke chodníky. Autá nemali šancu nimi prejsť. Preto záchranári v tme a hustom neznámom lesnom teréne mali problém miesto nájsť. K havarovanému lietadlu ich nakoniec priviedol jeden z troch obyvateľov račianskych Kopaníc, ktorí miesto pádu objavili.

Medzi nimi bola moja známa, vtedy dvadsaťšesťročná. Ešte aj teraz, po päťdesiatich piatich rokoch, dokáže len v skratke opísať, ako to na mieste pádu vyzeralo.

Citujem jej slová: „Boli sme mladí a vyšportovaní, tak sme aj napriek tme našli padnuté lietadlo dosť rýchlo. Nebolo nikde nikoho. Obrovský kus zváľaného lesa. Smrad spáleniska. Torzo lietadla. Úlomky rozmetané naokolo. A potom sa nám naskytol pohľad na neživé neúplné telá rozhádzané po zemi. Ich časti aj po stromoch. K tomu batožina. Všetko zmiešané so snehom. No strašné..... Horeli malé ohne na viacerých miestach. Vďaka nim sme lepšie videli. Postupne zhasínali. Do toho všetkého začala snehová chumelica. Nastala úplná tma. My traja sme boli paralyzovaní a nevedeli sa pohnúť. Po dlhšej chvíli slabým a postupne silnejúcim hlasom sme zakričali do tmy: „Je tu niekto?“ Žiadna odpoveď. Len mŕtve ticho. Zima a tma. A opäť. „Je tu niekto?“ Rovnaké ticho. Pochopili sme. Nikto nežije. Najstarší z nás opatrne obchádzal krajom obrovský kus zničeného lesa. O chvíľu prišiel povedať, že vidí smerom na Vajnorskú dolinu prebleskovať nejaké svetielkovanie. Rozbehol sa tým smerom. Po dlhšom čase sa vynoril z tmy a za ním záchranári. Svetlá boli reflektory ich áut. Tým momentom záchranári prevzali situáciu pod svoju kontrolu. Bolo to hodinu a pol od ich výjazdu z letiska.“

Potom už len dodala: „Nikomu neprajem, aby v živote videl a zažil to, čo my traja v ten večer. Utrpela som niekoľko otrasov. Najsilnejší bol ten, keď mi zrak padol na malé detské topánočky, loptu a hračky. Ten obraz som mala pred očami najmenej rok. Prepáč, teraz už končím. Niekedy, ale musí uplynúť ešte čas, Ti to porozprávam podrobnejšie.“

Pád lietadla a výbuch zničili veľký výsek lesa. Priestor bol po havárii dlhodobo uzatvorený. Neskôr pamätníci z úcty k obetiam vyrezali do stromu dátum havárie, naskladali malú kamennú mohylku, osadili jednoduchý kríž, upravili priestor a vysadili 82 briez. Za každú obeť jednu brezu.

Až pri 44. výročí havárie osadili pamätník v tvare kríža a informačný trojjazyčný text o havárii. V lese umiestnili smerovky k miestu tragédie.

Deň a čas havárie si pamätá aj les na Sakrakopci.

Foto Ľudovít Havlovič, 23. mája 2010.

Miesto na Sakrakopci, kde vyhasol nečakane život osemdesiatim dvom ľuďom je miestom piety v každom ročnom období. No prítomnosť nešťastia a úctu k zomrelým najviac precítime v zime, keď je priestor naokolo pokrytý neporušenou snehovou pokrývkou.

NEZABUDNEME

FAKTY

Ruské lietadlo IL-18B, let TABSO LZ101 bulharskej leteckej spoločnosti, smerovalo zo Sofie cez Budapešť a Prahu do Berlína (vtedajšia NDR). Pražské letisko pre zlé počasie a víchricu neprijímalo. Posádka dostala pokyn pristáť v Bratislave. Keď sa situácia v Prahe zmenila, lietadlo z letiska v Ivanke pri Dunaji odštartovalo. O chvíľku sa stratilo z obrazoviek kontrolnej veže. Pár minút po vzlietnutí narazilo do Sakrakopca.

Haváriu nikto neprežil. O život prišlo 82 ľudí dvanástich národností. Medzi obeťami bola aj bulharská operná speváčka Jekaterina Popova, honduraský spisovateľ Ramón Amaya Amador, či bulharský veľvyslanec v Berlíne generál Ivan Byčarov.

Podrobnosti o príčine havárie, o kapitánovi lietadla a posádke, o priebehu letu, kompletný zoznam cestujúcich, fotografie, dokonca aj konšpirácie spojené s haváriou, to všetko je dostupné na internete.

Letecká havária na Sakrakopci pred 55 rokmi je najväčšou haváriou
tohto druhu na Slovensku.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
november 2021

Sakrakopec a okolie - turistická mapa.