Z DOLNÉHO KONCA. Sestra Maristella sľub dodržala. Do posledného písmena.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh dvadsiaty tretí.

Bolo to pred stodva rokmi. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a dvoch rokoch existencie Československa. Kalendár na stene izby vinohradníckeho domku na Prešovni (teraz Lisovni) v Račišdorfe ukazoval dátum 15. jún 1920.

V tento deň sa manželom Júlii a Jozefovi Šánerovcom, rímsko-katolíckeho vierovyznania, narodilo šieste dieťa – dievčatko. Dali jej meno Alžbeta. Oslovovali ju Lízenka, podľa pretrvávajúceho zvyku z monarchie. Alžbeta = Lizzi, Lízi, Lízla.

Hlava rodiny otec Jozef, veľký dobráčisko, sa staral o hmotné zabezpečenie mnohopočetnej rodiny. Razantnejšia bola mama Júlia. Pevnou rukou viedla domácnosť a starostlivosť o deti. V roku 1927 sa rodina rozšírila o siedme dieťa Jozefínu.

Rok 1927, rodina Šánerová: Lízenka (7 r.) sedí v strede, za ňou stojí Jakub (11 r.),
vľavo matka Júlia (38 r.) s niekoľkomesačnou Jozefínou, vpravo otec Jozef (44 r.),
vzadu zľava Paulína (17 r.), Emanuel (18 r.), Mária (15 r.) a Filoména (13 r.)

Lízenka chodila do račišdorfskej Katolíckej školy. Bola veľmi vnímavá, učenlivá a vzorná žiačka. V tom čase školským dekanom vyučujúcim náboženstvo bol významný katolícky kňaz Vojtech Rudroff. Okrem iného bol aj veľkým národovcom a bojovníkom za slobodu. Ten si u nej všimol vynikajúce schopnosti, dopĺňané ešte veľkým pocitom zodpovednosti splniť každú uloženú úlohu.

Pod jeho vplyvom a so súhlasom rodičov 28. augusta 1934 štrnásťročné dievča, Lízenka – Alžbeta Šánerová, vstupuje do kláštora Kongregácie sestier Najsvätejšieho Spasiteľa, na Jakubovom námestí v Bratislave.

Úlohou Kongregácie sestier bolo a doteraz je vnášať radostné posolstvo do sveta opaterou chorých a starých, výchovnou a vzdelávacou činnosťou, prínosom k rozvoju obyvateľstva a podporovaním ženy, starostlivosťou o osamelých a ukrivdených spoločnosťou. V duchovnej oblasti podstatným zmyslom existencie a činnosti je dať ľuďom zakúsiť nikdy nekončiacu Božiu lásku a milosrdenstvo, ktoré sa zjavilo v Ježišovi Kristovi. Posolstvo spásy a pomoci sestry Kongregácie vnášajú do života ľudí podľa svojej kvalifikácie a možností.

Stať sa mníškou a zložiť sľuby si vyžadovalo štvorročnú prípravu v oblasti duchovnej a tiež odborno-praktickej. Lízenkine obdobie prípravy priamo v kláštore pozostávalo:

· z trojročného obdobia postulátu, počas ktorého dokončila meštianku a absolvovala a v roku 1937 záverečnou skúškou ukončila ošetrovateľskú školu,

· z jednoročného obdobia noviciátu od 27. augusta 1937,

· zo zloženia prvých sľubov 27. augusta 1938 v Bratislave a zároveň prijatia mena Sr. M. Maristella Šánerová.

Po zložení sľubov začala pracovať na Detskej klinike na Lazaretskej ulici v Bratislave. Zo začiatku na detskom oddelení. Neskôr na chirurgii a 18 rokov na operačnej sále neurológie priamo s p. docentom Žuchom, ako odborná anestéziologická sestra. Častokrát od skorého rána, v horúčavách (operačné sály nemali klimatizáciu) aj od štvrtej hodiny rannej, niekoľko hodín v kuse, bez jedla a tekutín. Okrem zodpovednej práce pri operáciách pomáhala svedomito a obetavo opatrovať chorých a zároveň im poskytovala duševnú útechu. Keď uspávala pacientov, hovorila: „A teraz sa prežehnáme, aby nám Pán Boh pomáhal“.

Do 14. apríla 1950 pracovalo na Detskej klinike vyše 70 sestier tejto Kongregácie. Na kojeneckom, novorodeneckom, internom, infekčnom, chirurgii, krčnom oddelení – všetky s odborným zdravotníckym vzdelaním.

A potom prišla v roku 1950 tzv. Barbarská noc. Rozhodnutie Komunistickej strany Československa znelo: zlikvidovať a odstrániť činnosť rehoľníkov na celom území republiky.

V Detskej nemocnici na Lazaretskej sa pogrom začal tým, že bola pridelená civilná vrchná zdravotná sestra, ktorá mala za úlohu rehoľné sestry kontrolovať a pripraviť ich na odchod z nemocnice. V roku 1950 muselo odísť prvých desať, o dva roky neskôr ďalších desať. Nepomáhali ani protesty lekárov, keďže išlo o veľmi kvalifikované sestry a náhrada za ne nebola.

Popri tom sa na rehoľné sestry vyvíjal tlak vystúpiť z kongregácie, vzdať sa viery a zaradiť sa do bežného civilného života, ktorý sa začal riadiť materialistickou a komunistickou ideológiou. Mnohé rehoľné sestry tento tlak nezvládli, vystúpili z rádu a z obavy, že budú vyvezené na Sibír, vrátili sa do rodičovských domov.

Tie, čo odolali, žili denný neistý život, nevediac, čo s nimi bude. V roku 1960 ich v Detskej nemocnici pracovalo ešte dvadsať štyri, vrátane Maristelly.

Ďalší príkaz znel: druhého júla 1960 musia všetky sestry kongregácie definitívne odísť z nemocnice!

Sestra Maristella Šánerová (Lízenka) vo svojom svedectve uviedla:

V noci o tretej hodine sme mali v malej kaplnke na Lazaretskej ulici oproti klinike svätú omšu, po nej raňajky a pri nich rozlúčku s našimi lekármi. Na cestu nám nachystali balíček s jedlom. O piatej ráno prišiel autobus a veľký sťahovací voz. S námahou sme naložili veci do sťahováku a nastúpili do autobusu. V Bratislave ešte k nám pristúpili sestričky Alžbetínky už čakajúce pred ich kláštorom. A potom sme sa pohli cez Raču, Pezinok, Trnavu a ďalej, no vôbec sme nevedeli kam. Len sme počítali, že do Kláštora pod Znievom. Na otázku „kam nás vezú“ dostali sme odpoveď „do Ruska“.

Cieľ bol Kláštor pod Znievom, no žiadne seriózne bývanie. Naše nové pôsobisko bola stará ošarpaná budova mimo obce. Okná to nemalo, ani dvere. Na chodbách boli kopce hliny, nedá sa povedať, čo to bolo.

Hrozné podmienky, jedna veľká miestnosť pre 16 sestier. Zariadené len posteľ-nočný stolík, posteľ-nočný stolík ….... Kufríky sme mali pod oknami a pod posteľami. Budova bez kúpeľní a päť drevených záchodov pre všetky vonku na dvore.

Ubytovaných nás tu bolo asi 110 sestier zo siedmich reholí - vincentky, františkánky, alžbetínky, krížové vykupiteľky, my sestry z kongregácie a ďalšie. Komunisti si mysleli, že sa budeme hádať, ale bolo to naopak. Navzájom sme si pomáhali. Viete si predstaviť variť, prať, žehliť, zabezpečovať osobnú hygienu, kúriť v kachliach? Prali sme vonku pri kačíne v korytách, plákali sme v potoku. Drevo nám narúbal jeden pán a my sme ho vnášali dnu v prútených košoch. V lete našou kúpeľňou bola riečka Vríca, v chladných dňoch lavór položený na dlážke.

Postupne nás zaraďovali na práce na štátnych majetkoch a štátnych lesoch: vytŕhať burinu vyššiu než my, seno hrabať na lúkach vzdialených hodinu pešo do kopca, chodili sme do žatvy, na jeseň sme vyberali repu a zemiaky, v lesných škôlkach sme sadili sadenice stromov. Do lesa sme chodili aj v zime, aby sme si zarobili a mali z čoho zaplatiť ubytovanie a stravu v Charite. Práca bola ťažká a namáhavá, no my sestry sme prijímali všetko ako obetu k Pánovi Ježišovi.

Obedy nám vtedy varila pani Timková. Bola to naša dobrodinka. Všetky sme ju mali radi a aj ona nás. Videla, že trpíme a cítila s nami. Nech jej to Pán Boh odplatí.

Mali sme aj svojich kňazov, ktorí duchovnou útechou a silou plynúcou zo svätej omše nám pomáhali prežiť najťažšie obdobia.

Menovite to boli:

dôstojní páni Vrabec – františkán a Marko – diecézny kňaz,
páni Kolmáčka – jezuita, Škoda a Bezák – obaja verbisti,
kláštorný farár dôstojný pán profesor Valko.

Sestra Maristella ďalej spomína:

V zime roku 1962 ma naša predstavená sestra Leontína požiadala, aby som pracovala ako zdravotná sestra na našej ošetrovni v Charite. Ale už v júli toho istého roku nás desať sestier preložili do Ústavu sociálnej starostlivosti v Kovarciach pri Topoľčanoch. Tam sme opatrovali staršie a choré sestry až do dubčekovskej doby, kedy nastalo na jar 1969 uvoľnenie. Na žiadosť pani MUDr. Prof. Jakubcovej bolo nás 12 sestier preložených na Detskú fakultnú nemocnicu na Úprkovej ulici v Bratislave. Tam sme vykonávali do roku 1980 prácu zdravotných sestier, na ktorú sme mali odbornosť a dlhoročnú prax.

Rok 1980 bol rokom môjho odchodu do dôchodku a bola som umiestnená v Kláštore pod Znievom, v útulku pre penzionované sestry. Aj napriek tomu, že som bola poznamenaná utrpením a chorobou, pomáhala som všade tam, kde to bolo potrebné.

Do svojho generálneho domu Kláštora na Jakubovom námestí v Bratislave sa sestra Maristella vrátila na jeseň v roku 1995. Tam spokojne prežívala. No tento kláštor ešte raz opúšťa v roku 2009 z dôvodu jeho rekonštrukcie. Do konca septembra 2014 je o ňu postarané v Charitatívnom domove v Smoleniciach. Od októbra 2014 je opäť presťahovaná do Bratislavy na Jakubovo námestie. Tu ju už opúšťajú sily a od prvého júna ostala celkom ležiaca.

Sestry ju sprevádzali modlitbami a zaopatrená sviatosťami odovzdala svoju dušu nebeskému Otcovi dňa 14. júna 2015 ako 95-ročná, 77 rokov po zložení sľubov.

Sestra Maristella udržiavala so svojimi rodičmi, šiestimi súrodencami a ich rodinami nepretržitý kontakt. Poznala a osobne komunikovala so všetkými svojimi neterami, synovcami a zaujímala sa o ich ďalšie potomstvo. Osudy členov rozvetvenej Šánerovskej rodiny jej ležali hlboko v srdci.

Tento silný vzťah bol vzájomný. Všetci, aj tí najmladší, si sestru Maristellu vážili, mali ju radi, navštevovali ju, pomáhali a podporovali ju, v rámci možností aj Kongregáciu. Svoje dovolenky a voľné dni trávila striedavo u nich v rodinách. Posledné roky jej života, keď potrebovala ústavnú starostlivosť, až do posledného konca ju pravidelne navštevovali.

V Rači bola váženou osobnosťou, „Sestričkou Maristellou“. Nie len v cirkevných kruhoch, ale všeobecne medzi obyvateľmi. Na Dolnom konci nebolo rodiny, kde by nepomohla v ťažkých chvíľach choroby. Zabezpečením lekárskej pomoci, opaterou alebo duchovnou útechou. Som jedna z tých, ktorým pomohla. Mala som dva roky, keď v Detskej nemocnici na Lazaretskej v Bratislave, odborný zásah pána docenta Žuchu a niekoľkodňová Maristellina nepretržitá osobná starostlivosť ma vrátili do života.

Dnes, 27. augusta 2022 je tomu presne 84 rokov, čo osemnásť ročná Alžbeta Šánerová zložila sľub „svoj život zasvätiť, podriadiť a obetovať zásadám a poslaniu Kongregácie sestier Najsvätejšieho Spasiteľa ako Sr. M. Maristella Šánerová“. Vďaka svojmu charakteru, silnému pocitu zodpovednosti, obetavosti a láske k Pánovi Ježišovi tento sľub dodržala do posledného písmena. Aj napriek niekoľko desaťročí trvajúcemu potláčaniu a neuznávaniu komunistickým režimom.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
august 2022

Na záver: Sestra Maristella bola sesternicou môjho otca. Aňa P.

ZDROJE:

Archív rodiny Šánerovej

Nekrológ Sr. M. Maristelly Šánerovej

Svedectvo Sr. M. Maristelly Šánerovej, vydané na spomienkovej slávnosti poriadanej Konfederáciou politických väzňov v Kláštore pod Znievom 30.8.2014

Kongregácia sestier najsvätejšieho spasiteľa – webstránka