Z DOLNÉHO KONCA. „Marinko, tá tvoja Anénka ťa vúbec neposúcha.“

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Príbeh dvadsiaty šiesty.

V lete 1953 som mala necelé štyri roky. V tom čase sme bývali na Dolnom konci vo dvore s dvomi domami. V prednom dome žili bezdetní manželia – strýc Jožko Pažitný so ženou tetkou Lízlou. Boli rovesníci mojej päťdesiatpäť ročnej babky a ja som bola po dlhých rokoch prvé dieťa žijúce s nimi v tomto dvore.

Tetku Lízlu som mala celkom rada. Boli ku mne priateľská a milá, no chýbalo tomu teplo, úprimnosť a mnohokrát to pôsobilo až hrubo. Snažili sa byť aj vtipná, no nie vždy sa to u mňa stretlo s pochopením. Onikať bolo povinnosťou mladších, ak hovorili o starších, preto zachovávam tento zvyk.

Poléfka

Sedela som na dvore za malým stolíkom a jedla polievku zo smaltovanej misky s dvomi uškami. Bola som hladná, polievka mi chutila. Tetku Lízlu som si všimla, až keď podišli tesne ku mne a prihovorili sa:

„Dáš mi z tej poléfky?!“ Znelo to skôr ako príkaz než ako pokus o žartovanie.
„Nedám,“ odpovedala som a pokračovala v jedení, ani sa na nich nepozrúc.
„Daj mi z tej poléfky,“ povedali tetka prísnejšie a chytili uško misky.
„Nedám!“ bránila som si misku obidvoma rukami.
„Tak daj mi z tej poléfky!“ prikazovali Tetka tvrdým hlasom a ťahali misku k sebe.
„Nedám!“ a trhla som miskou tak silno, že sa celý obsah vylial na tetkinu snehobielu zásteru.

Ešte dlho po tejto príhode som bola najhoršie a najnevychovanejšie decko na Dolnom konci.

Tetka Lízla Pažitná, rok 1953

Kolobežka a kočík s bábikou

Dolnokončania popri tvrdej a namáhavej práci si našli čas na odpočinok. Prítomnosť na svätej omši, schôdzi spolku, svadbe, krstinách, vianočných a veľkonočných návštevách – to boli chvíle odpočinku sviatočné a slávnostné.

Najradšej mali chvíle s najbližšími strávené vo voľnej a neformálnej debate, spoločne so susedmi z okolitých domov a dvorov. Vtedy sa predebatovalo všetko, čo sa na okolí udialo. Kto, kedy a čo. Gazdiné sa radili o varení a pečení, domácom liečení zdravotných neduhov, ručných prácach. Odovzdávali si skúsenosti ako s deťmi. Chlapi preberali termíny prác vo vinohradoch, na roliach, s dobytkom, ošípanými a v pivniciach s vínom Žartovalo sa a mnohokrát aj spievalo. Tiež sa politizovalo. V zime tieto stretnutia bývali v sobotu večer, vždy v niektorej domácnosti. Od skorej jari, ako zmizol sneh a prestalo mrznúť, až do konca oberačiek na jeseň, ľudia využívali teplé lúče slnka a posedávali vonku vo dvoroch. Na šamlíkoch, nízkych štokerlíkoch alebo lavičkách, opretí o stenu domu. Ak počasie a robota dovolili, aj každý deň.

V jeden teplý príjemný nedeľný podvečer roku 1953 v našom spoločnom dvore posedávali: manželia Pažitní, tetka Marka Čierna, moja babka, oproti na druhej strane ulice bývajúci starší manželia Lajoš (Ľudovít) a Agneška Polakovičovi, Filip a Šándorka Klinkovi a ich nevesta Hedviga so štvorročným Karolkom. Ten sa predvádzal pred dospelými s novou drevenou kolobežkou. Moji rodičia mali od skorej jari v nedeľu poobede o program postarané. Chodili kočíkovať čerstvo narodeného synka. A ja som popri nich hrdo tlačila vianočný darček, kočík s bábikou Olinou. Pri skupinke sa zastavili a chvíľu debatovali.

Karolko a ja sme boli mimo ich pozornosti. Tomu sa vozenie po rozrytej nevyasfaltovanej ulici na kolobežke s drevenými malými kolieskami veľmi nedarilo. Bol znechutený a zunovaný. Očarene pozeral na môj kočík s bábikou. Samozrejme, ja rovnako na jeho dopravný prostriedok. Stačila chvíľka a výmena prebehla bez problému. Medzičasom otec s mojím bratom v kočíku odišiel dolu dvorom do domu, mama ostala, aby som sa ešte pohrala. Všetci sa družne bavili.

Karolko šťastne kočíkoval bábiku a ja som sa trápila s kolobežkou. Všetko bolo v najlepšom poriadku. V tom sa tetka Lízla začali otáčať a sledovať nás deti. O chvíľu sa nechali počuť:

„Marinko, co tá tvoja Anénka nevráci Karolkovi tú kolobježku?“

Mama sa zahanbila za mňa a vydala pokyn, aby som tak urobila. Karolko s mojím kočíkom pochodoval hore ulicou. Kolobežku si nepýtal, okrem tetky nikto nemal proti tomu nič. Tak prečo by som ju mala vrátiť? Vozila som sa ďalej. O chvíľu tetka začali zapárať, a to už oslovením priamo: „Anénko, vrác Karolkovi tú jeho kolobježku.“ Keď to tetka Lízla niekoľkokrát zopakovali, pridali poznámky o mojej neposlušnosti.

„Marinko, šak ona ťa vúbec neposúcha.“

Začala narastať nervozita medzi dospelými, no nikto z nich sa ma nezastal. Mama tetkine okríkanie a poznámky nevydržala. Vychytila mi kolobežku z rúk a dala mi poriadnu nakladačku na zadok.

Nevedela som to pochopiť. Taká krivda! Karolko si ďalej kočíkuje moju bábiku a mne zakazujú jeho kolobežku! Tak to na mňa zapôsobilo, že som mame omdlela v rukách.

Až potom sa všetci spamätali.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
február 2023

Spoločný dvor približne v čase príhody s poléfkou.
Dieťa na bicykli je autorka, vpravo schodíky do kuchyne manželov Pažitných

Takú kolobežku mal Karolko, rok 1954
Autorka na dvore domu Michala a Anny Ščibráňových,
ulica Pri vinohradoch, oproti domu Štátnych lesov.
V súčasnosti tam stojí dom Sociálnych služieb.